dnes je 20.9.2020

Input:

Komentár k ZP § 57 Pracovná cesta

31.3.2017, , Zdroj: Verlag Dashöfer

3.4.3 Komentár k ZP § 57 Pracovná cesta

JUDr. et Mgr. Jozef Toman

PhD.

 


(1) Zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.

 

 

K § 57: [Pracovná cesta]


V ods. 1 sa vymedzuje len pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska zamestnanca alebo bydliska zamestnanca. V prípade pracovnej cesty v rámci obvodu obce pravidelného pracoviska zamestnanca alebo bydliska zamestnanca nie je potrebné postupovať podľa § 57.

Pracovná cesta podľa Zákonníka práce

Zákonník práce neobsahuje všeobecné vymedzenie pracovnej cesty a § 57 rieši len časť otázok spojených s dispozičným oprávnením zamestnávateľa vyslať zamestnanca na pracovnú cestu.

Z ods. 1 možno odvodiť dva druhy pracovných ciest:

a) pracovná cesta, na ktorú sa zamestnanec môže vyslať bez jeho súhlasu a

b) pracovná cesta, na ktorú sa zamestnanec môže vyslať len ak s vyslaním súhlasí.

V ods. 1 sa vymedzuje len pracovná cesta mimo obvodu obce pravidelného pracoviska zamestnanca alebo bydliska zamestnanca.

Podľa Zákonníka práce:

  • ak ide o pracovnú cestu v rámci obvodu obce pravidelného pracoviska (napr. Hlavná 3, Košice – obvod obce sú Košice a pracovná cesta je v Košiciach) alebo bydliska zamestnanca, nevyžaduje sa súhlas zamestnanca, ak sa vyslal na pracovnú cestu,

  • ak ide o pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska (napr. Hlavná 3, Košice a pracovná cesta je do Prešova) alebo bydliska zamestnanca (bydlisko a pracovisko môže byť v praxi rôzne) vyžaduje sa súhlas zamestnanca s výnimkou:

    • vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce(napr. druh práce - vodič kamiónovej dopravy),

    • vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého miesta výkonu práce,

    • ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve(t.j. zamestnanec súhlasí priamo v pracovnej zmluve s vysielaním na pracovné cesty; túto dohodu potrebné vyjadriť priamo v pracovnej zmluve, nie mimo nej).

V prípade ods. 1 rozhoduje o tom, či sa na vykonanie pracovnej cesty vyžaduje súhlas zamestnanca geografické určenie – obvod obce pravidelného pracoviska (Zákonník práce pravidelné pracovisko nevymedzuje – viď. ďalej) alebo bydliska zamestnanca (je to miesto, kde zamestnanec zvyčajne býva a nie je tu väzba na trvalý alebo prechodný pobyt).

Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v § 2 ods. 3 a 4 definuje tzv. pravidelné pracovisko:

1) Pravidelné pracovisko podľa tohto zákona je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom.

2) Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

3) Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu.3) (viď. zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky a zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov).

4) Pravidelné pracovisko zamestnanca vyslaného na pracovnú cestu počas dočasného pridelenia je miesto jeho výkonu práce počas dočasného pridelenia dohodnuté v dohode o dočasnom pridelení alebo v pracovnej zmluve;3a) (odkaz 3a smeruje na § 58 ods. 5 Zákonníka práce). odsek 3 sa v tomto prípade nepoužije (t.j. nemožno uplatniť pravidlo 1 až 3).

Pracovná cesta podľa zákona o cestovných náhradách

§ 2 ods. 1 zákona o cestovných náhradách vymedzuje aj pojem „pracovná cesta“.

Pracovná cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko (odsek 3), vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty.

Z uvedeného vyplýva, že miesto výkonu práce a pravidelné pracovisko môžu byť určené rovnako ale aj odlišne, napr. miesto výkonu práce Hlavná 3, Košice a pravidelné pracovisko: Košice.

Z tohto hľadiska:

  • súhlas s pracovnou cestou sa viaže na pravidelné pracovisko (ak ide o pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca)

  • náhrady za pracovnú cestu sa odvíjajú od toho, že zamestnanec nastúpil na pracovnú cestu, t.j. cestuje na výkon práce do iného miesta ako je jeho pravidelné pracovisko, vracia sa z miesta výkonu práce (čas cesty) a výkon práce mimo pravidelného pracoviska,

  • pracovná cesta ako taká z hľadiska Zákonníka práce sa realizuje mimo miesta výkonu práce (t.j. ide o výkon práce na mieste inom ako je miesto výkonu práce dojednané v pracovnej zmluvy – k určitým výnimkám viď. dočasné pridelenie podľa § 58 a  vyslanie § 5 ods. 6).

V praxi tak nastáva situácia, že zamestnanec má ako miesto výkonu práce určené sídlo spoločnosti, ako pravidelné pracovisko Košice (napr. vodič MHD). V tejto súvislosti je zamestnanec de facto na pracovnej ceste ak vykonáva prácu mimo miesta výkonu práce (miesto výkonu práce je sídlo zamestnávateľa), pričom pokiaľ ide o výkon práce na pravidelnom pracovisku, v zmysle § 57 sa na ňom nevyžaduje súhlas zamestnanca a zamestnancovi nepatria cestovné náhrady (keďže z hľadiska zákona o cestovných náhradách nie je zamestnanec na pracovnej ceste).

 


(2) Zamestnanca môže počas dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi vyslať na pracovnú cestu len užívateľský zamestnávateľ. Na účely vyslania na pracovnú cestu podľa prvej vety sa užívateľský zamestnávateľ považuje za zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca.

 

 


V ods. 2 sa od 1.3.2015 ustanovuje, že zamestnanca môže počas dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi vyslať na pracovnú cestu (prípadne zahraničnú pracovnú cestu) len užívateľský zamestnávateľ. Na účely vyslania na pracovnú cestu sa užívateľský zamestnávateľ považuje za zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca /t.j. má v tejto súvislosti povinnosti podľa zákona o cestovných náhradách – cestovný príkaz, posúdenie, či zamestnancovi patria cestovné náhrady a ich vyplatenie/.


Zamestnancovi vznikol pracovný pomer od 1. 1. 2016 a má byť dočasne pridelený k užívateľskému zamestnávateľovi od 7. 1. 2016. Kto vyšle zamestnanca na zaškolenie (realizované mimo sídla agentúry dočasného zamestnávania a ktoré má byť pracovnou cestou) pred dočasným pridelením v dňoch 4. 1. a 5. 1. 2016?

Vo väzbe na ods. 2 je potrebné rozlíšiť:

  • čas pred dočasným pridelením – napr. školenie zamestnanca pred dočasným pridelením – na pracovnú cestu zamestnanca vysiela agentúra dočasného zamestnávania/zamestnávateľ (a nie užívateľský zamestnávateľ, keďže ešte nezačalo dočasné pridelenie),

  • čas dočasného pridelenia – zamestnanca môže vyslať na pracovnú cestu len užívateľský zamestnávateľ (a teda nie agentúra dočasného zamestnávania alebo zamestnávateľ),

  • čas po skončení dočasného pridelenia (napr. ak ide o medziobdobie medzi dvoma prideleniami) – na pracovnú cestu zamestnanca vysiela zamestnávateľ (agentúra dočasného zamestnávania).


Užívateľský zamestnávateľ má od 7. 1. 2016 dočasne prideleného zamestnanca od agentúry dočasného zamestnávania. Miesto výkonu práce zamestnanca počas dočasného pridelenia je sídlo prevádzky v Nitre. Užívateľský zamestnávateľ potrebuje, aby 10. 1. 2015 zamestnanec absolvoval pracovnú cestu do jeho prevádzky v Bratislave. Kto vyšle zamestnanca na pracovnú cestu a aké je postavenie užívateľského zamestnávateľa a jeho povinnosti?

Na pracovnú cestu zamestnanca počas dočasného pridelenia vyšle užívateľský zamestnávateľ. Užívateľský zamestnávateľ sa v zmysle § 57 ods. 2dostáva do postavenia zamestnávateľa na tieto účely. Vznikajú mu teda povinnosti vo väzbe na skutočnosti spojené s vyslaním zamestnanca na pracovnú cestu (ktoré stanovuje zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách). Podľa novelizovaného § 1 ods. 3 zákona o cestovných náhradách tento zákon upravuje aj poskytovanie náhrad osobám pri pracovných cestách počas dočasného pridelenia. V tejto súvislosti užívateľský zamestnávateľ (a nie zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania) napr.:

  • v zmysle § 3 ods. 1: písomne určí miesto jeho nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca;

  • v zmysle § 36 ods. 1: je povinný poskytnúť zamestnancovi preddavok na náhrady podľa tohto zákona do sumy predpokladaných náhrad (ďalej len

www.szz.sk
www.zps.sk
www.keepi.sk
www.sfa.sk
www.szk.sk